Meno technického riaditeľa firmy Cassovia Code ste už určite zaregistrovali. Okrem toho, že sa venuje riadeniu firmy, je aj vášnivým a úspešným bežcom. Štefan Nitkulinec má za sebou tisíce prebehnutých kilometrov a pred sebou odvážne ciele.
Okrem firemných úspechov, ktoré naša firma v poslednom období zaznamenala (napríklad uzavretie nových spoluprác, či rozšírenie našich tímov), máme za sebou ďalší – tak trochu mediálny. Tvár nášho technického riaditeľa môžete najnovšie objaviť v publikácii Wagon Express, kde poskytol rozhovor o svojej najväčšej vášni – behu. Ide o magazín, ktorý bezplatne nájdete pri cestovaní vlakom a autorkou rozhovoru je Mgr. Alžbeta Gajdošová Keruľová. V rozhovore sa dočítate, prečo si zvolil práve beh, čo obľubuje na behu do vrchu a aké sú jeho plány do budúcna. Dovolíme si pridať menší úryvok z článku…
Kedy ste začali behávať a prečo ste si vybrali zo všetkých športov práve beh?
Rodičia pre mňa hľadali nejaký šport, najprv ma prihlásili na basketbal, karate, potom dokonca aj na letnú prípravu na hokej. Pri žiadnom z týchto športov som veľmi dlho nevydržal, až pokiaľ som nezačal v 13 rokoch chodievať na orientačný beh. Zhodou okolností mal môj sused Peťo Sláma na starosti menší klub orientačného behu Union Košice. Keďže sme často začínali tréningy úvodnou prípravou u neho v byte, tak som to nemal ďaleko. (smiech)
Behávate aj iné behy ako orientačné? Zabehli ste si napríklad na Medzinárodnom maratóne mieru alebo na iných pretekoch?
Asi 6 rokov dozadu som sa prestal venovať orientačnému behu ako kedysi. Začal som behať s partiou Active life, kde sme behávali po košických sídliskách a lesoch. Táto úžasná partia ma motivovala ešte viac trénovať a vďaka tomu som sa stále zlepšoval. S parťákmi z Active life sme sa viackrát zúčastnili štafety v rámci MMM v Košiciach, kde sa nám párkrát podarilo byť aj v top 3. Medzi moje najväčšie úspechy patrí bezpochybne štafetový beh Od Tatier k Dunaju, ktorý sa beží z Jasnej do Bratislavy. Tam sme ako štafeta Active life dokázali dvakrát zvíťaziť v konkurencii viac ako 200 štafiet. Nie je to len o víťazstvách, ale najmä o zážitkoch, ktoré človek na behoch s kamarátmi zažije. Vieme sa navzájom „hecovať“, spoločne sa tešiť z úspechov, ale aj podporiť v ťažších chvíľach.
Vo Vašom rozprávaní je cítiť, že ste tímový hráč a viac než behanie osamote zbožňujete behanie s priateľmi. Taktiež je z Vašich skúseností viditeľné, že Vás fascinujú najmä dlhé behy a tie kratšie Vás až tak nelákajú. V čom je väčšia krása práve v dlhých behoch?
Krátke behy neboli pre mňa nikdy lákavé. Vždy ma skôr lákali behy, kde som mohol preskúmavať okolité prostredie, čo sa samozrejme prejavilo aj na vzdialenosti behov. Mám rád aj kratšie behy do 10 km alebo aj také, ktoré majú vyše 30 km. Moja srdcovka sú také behy, či už tréningové alebo súťažné, kde je aj nejaké prevýšenie. Priatelia ma dokonca prezývajú „vrchár“. Môj najdlhší súťažný beh mal 50 km v rámci pretekov Východniarska 100, kde som behal druhý úsek v dvojčlennej štafete. Kamarát odbehol 50 km a mne už zostalo „iba” zvyšných 50 km od Kojšova až do Košíc, pričom sa behalo v lesoch a v noci. Tento beh je pre mňa asi najlepší zážitok v rámci mojej bežeckej kariéry.
K cieľom, na ktorých chce zapracovať v blízkej budúcnosti, patrí napríklad beh z jeho obydlia v Košiciach až k babke, ktorá žije v Pavlovciach nad Uhom. To činí približne 80 kilometrov. Z firemných cieľov ho poteší, ak bude firma naďalaj úspešne prosperovať a ľudia v nej budú spokojní.
Celý článok si môžte prečítať v magazíne Wagon Express, alebo tu – https://wgske.sk/wp-content/uploads/2021/03/Wagon_Express_magazin_01-2021_A4-5.pdf
